13. Zabijak?

10. srpna 2010 v 23:20 | Twinky |  La vie des vampires
Po veľmi dlhej dobe je tu kapitola ku Vampírom. Dúfam, že sa bude páčiť. Na ďalšej sa už mimochodom pracuje ale pochybujem, že sa tu nijak skoro objavý. Pekné čítanie a ospravedlňujem sa za chyby. Mimochodm, 13. je nešťastné číslo čiže tam bude aj nešťastie :D.
Papa,
Twinksie


Cestou ku dverám som prehodila: "Prišla nijak skoro nie? Tá musí byť žhavá!" "Nerád ti to hovorím ale kým sme konečne všetko navarili a upratali, prešli 4 hodiny." Ozval sa Pawlu. "To už toľko?" spýtala som sa prekvapene. "No, kým sme upratali tú spúšť po výtvoroch našich súrodencov a spolubývajúcich tak prešla minimálne hodina." "To je fakt. Dúfam, že toľko času stráveného v kuchyni prinieslo aspoň nijaké ovocie." "Ovocie nie ale špagety áno. Dúfam, že budú aspoň chutné. Škoda, že neviem ako chutia. Mimochodom si upír. 4 hodiny strávené v kuchyni ti naozaj neodoberú veľa času z trilióna rokov ktoré môžeš žiť." "Hmm... No len aby!" povzdychla som si. Asi sa divíte, prečo mi cesta ku dverám trvá tak dlho. Má to 2 dôvody. 1. Netuší, že sme upíry takže sa teraz nemôžme pohybovať extra rýchlo. 2. Ak by som ku dverám prišla pre mňa obyčajnou rýchlosťou, myslela by si, že sme stáli pri dverách a nemohli sa jej dočkať. Pravdaže by si myslela zle. Jediní, kto sa jej možno nevedel dočkať bol Josh. Kým som došla ku dverám, na schodoch na zišiel zvyšok mojej rodiny. Hore zdrhli kvôli tomu smradu. "To ste jej mohli otvoriť." Zavrčala som na nich a otvorila som dvere. Netuším čo som čakala,no toto určite nie. Mohla sa obliecť aspoň trochu... ináč. Na sebe mala krátke červené minišaty a čierny opasok, no a samozrejme červené lodičky na vysokých opätkoch. V dlhých blonďavých vlasoch mala červenú čelenku s mašľou. Ph! Čo na nej Josh vidí? Nudná barbie. Už len podľa toho ako sa obliekla sa dalo usúdiť, že toho veľa v hlave nemá. Ako som sa nadýchla, uvedomila som si, že som hladná. Včera som jedla iba jeleňa a celú noc som bola medzi ľuďmi. Usmiala som sa na ňu a schválne som jej pomaly prihovorila. "A-h-o-j! J-a s-o-m N-a-o-m-i." A usmiala som sa na ňu úsmevom a lá Vitaj Los Debilos! "Naomi prestaň!" Obranne som zdvihla ruky a vybrala som sa preč. Keď som zašla na záhradu kde ma nemohli vidieť, rozbehla som sa do lesa. Chvíľu som len tak behala a skackala. Zbožňujem rýchlosť! Zbožňujem biť upírom! Šťastne som sa usmiala a zhlboka som sa nadýchla. Prekvapilo ma, že som zacítila korisť. Prikrčila som a ešte zopárkrát som sa nadýchla. Kým som vstrebávala do seba vôňu koristi a čerstvej krvi, oči sa mi pomaly začali meniť. Zúžili sa a pripomínali skôr oči nijakej divej šelmy. Prižmúrila som ich a rozbehla som sa. Uvedomovala som si, že som o niečo krajšia. Vždy keď upír zacítil korisť, jeho krása sa ešte zvýraznila a zdivočela. Pri love na ľudí, krása nám výrazne pomáhala. Výborne upútala pozornosť. Ohromila ľudí a prebudila v nich záujem. Kým sa ohúrený stihli vôbec ozvať, boli už dávno mŕtvi. Zapraskala vetvička. Dopekla! To sa mi často nestávalo. Na moje prekvapenie, stále som cítila moju korisť. Nevonia však trochu ináč? Keďže som však bola opantaná a naladená na lov, nemala som silu rozmýšľať nad tým. Zacítila som, že korisť je teraz blízko mňa. Naozaj vonia trochu ináč! No kým som sa stihla zastaviť, už som letela vzduchom. Skočila som na korisť. Keď už som sa jej takmer zahryzla do hrdla, niečo ťažké na mňa spadlo a odhodilo ma. Nešťastne som zavyla. Cítila som ako moja korisť na chvíľu stuhla a potom utiekla. A ja som bola taká hladná! Nahnevane som zavrčala na tú vec ležiacu na mne. Otočila sa ku mne akási tvár a zazubila sa. Bol to chalan. Mal hnedé vlasy a modré oči. Ako som sa nazlostila, vyprchala zo mňa sila a opantanosť loviaceho upíra. "Prečo si mi odplašil korisť?" spýtala som sa nazlostene. "Pretože si išla zabiť človeka." "A ty si ma zastavil?" spýtala som sa dosť prekvapene. "No áno, nevyzerala si ako niekto kto sa živí práve ľuďmi a tak som myslel, že by ťa to mohlo neskôr mrzieť." "Tak to by ma teda mohlo mrzieť." Povedala som. Až teraz mi začal dochádzať zmysel jeho slov. "Ale ja som išla po stopách diviaka!" snažila som sa obrániť sama pred sebou. Tento chalan ma evidentne z ničoho neobviňoval no ja som mala hrozný pocit. Takmer som zabila človeka! "Áno, išla. No ako si zakopla, diviaka si vyľakala. No a tá žena toho diviaka pozorovala a keď odbehol, rozhodla sa asi preskúmať terén." "A to ty ako vieš?" snažila som sa zahovoriť túto pre mňa veľmi nepríjemnú tému. "To je moje tajomstvo. Predpokladám, že nechceš nikoho aby sa dozvedel o tejto nešťastnej náhode. Dohodneme sa. Ja nikomu nepoviem o tom čo sa stalo a ty nikomu nepovieš o tom, že som tu bol. Okay?" "Okay!" kývla som hlavou a smutne som sa naňho usmiala. "Dobre. Tak to by sme mali. A teraz dovidenia." "Dovidenia." Odpovedala som ale už do prázdna. Ten chalan bol divný. No teraz som mala omnoho väčší problém. Takmer som zabila človeka! Celou cestou domou mi v mysli svietil obrovitánsky nápis poliaty krvou. Nebezpečné monštrum!. Bolo to nepríjemne mučivé. Keď som pribehla domov, išla som do garáže a čo najrýchlejšie som naštartovala Pawluovo modré Porsche. Potrebovala som ísť obrovitánskou rýchlosťou a na to moja Honda proste nestačila. Upaľovala som. Neviem kade som išla. Iba tak som blúdila. Zastavila som pri akejsi rieke. Vyzula som si tenisky a sadla som si na breh. Nohami som čľapkala vo vode a premýšľala som. Premýšľala som o tom neznámom chalanovi, evidentne upírovi, o tej nehode a vôbec o všetkom. O tom ako sa k nám prisťahovali Cullenovci a vôbec tak všeobecne. Keď sa na nebi začali objavovať prvé hviezdy, s povzdychom som vstala a nasadla do Porsche. Blúdila som ešte asi 2 hodiny kým som konečne zistila ako sa dostať domov. Bola som až blízko pre Seattli. Auto som zaparkovala do garáže a vyšla som hore. Barbie tam už našťastie nebola. "Simone veľmi chutilo." ozval sa odkiaľsi Josh. "Hmm..."Vybehla som schody a vošla som do svojej izby. Bola som rada, že ju mám sama. Natiahla som sa na posteľ a do uší som si napchala MP3. Netúžila som počúvať hlúpe otázky a rozhovory môjho hlúpeho klanu. Dookola som si prehrávala tú scénu. Upadala som do hlbokej depresie. Po dlhej dobe som mala pocit ako keby únavy. Otriasla som sa a vybrala som sa umyť. Poumývala som sa, obliekla som si pyžamo, fialové tričko a čierne kraťasy. Znudene som si ľahla na posteľ a zapla som telku. Ani to ma však neodpútalo od tej nepríjemnej scény a mučivých myšlienok typu čo k by.. Ako dlho bude toto všetko trvať?
-----------------
Celú noc som sa prehadzovala na posteli. S tej scény som už bola unavená. Moja fantázia vypracovala pokračovanie a úplne živo som videla ako to dievča zabíjam a od znovu prebudenej túžby po krvi, vrhám sa na úbohých dedinčanov. Ten chalan čo mi pomohol tam však iba stojí, smeje sa a obzerá si škody. Potom začne tlieskať. Ďalej som už mojej fantázii nedovolila ísť. Našťastie. Ten chalan mal pravdu, nechcela som aby o tom incidente niekto vedel. Budem sa musieť tváriť normálne ináč ma bude Edward z niečoho podozrievať a začne sa mi prehrabávať v mysli. Teraz som bola príliš slabá aby som vyvolala v mojej hlave nijaký odpor takže by si moje myšlienky čítal tak ľahko ako keby čítal knihu. Znovu som si spomenula na toho upíra. Bol fakt dosť divný. Samozrejme, nie výzorom ale chovaním. Mala som s neho pocit ako keby toho o mne vedel veľa. Netuším prečo mám ten pocit no niečo mi hovorí, že je správny. Dopekla! Až teraz mi to napadlo! Tá žena ktorú som takmer zabila si musí veľmi dobre pamätať čo sa stalo a dosť silno pochybujem o tom, že si to nechá pre seba. Schovala som si tvár do dlaní, sklamaná svojou vlastnou ľahkovážnosťou. "Vymazal som jej spomienku na ten incident. Myslí si, že spadla a stratila vedomie. Nikdy sa jej naspäť nevrátia. Jedine, že by som ich odblokoval." Ten hlas patril tomu chlapcovi čo zachránil mňa aj tú ženu. Hlas bol príjemný a úprimný no predsa len ma prepadlo akési podozrenie. Čo ak sa ma pokúsi vydierať? Napokon, dokáže sa dostať do mojej mysle! "Zatiaľ nemám v pláne odblokovať jej spomienky. Napokon, musela vidieť celkom jasne aj mňa keď som na teba skočil." Vydýchla som si. Takže je aj v jeho záujme aby jej spomienky neboli obnovené. Cítila som ten super príjemný pocit úľavy. Mala som tiež dobrý pocit s toho, že okrem toho chalana, neexistoval žiaden svedok alebo dôkaz ktorý by dokazoval, že som takmer zabila človeka. Medzitým som prišla do obývačky. Boli tam všetci. "Ráno!" pozdravila som sa a všetci mi pomaly odzdravili. Všetci sedeli na pohovke a okolo nej a pozerali ranné noviny. Robíme to každé ráno. Občas niektoré veci už poznáme dopredu od Alice. Sadla som si na huňatý koberec vedľa telky. Z ničoho nič som sa zrazu strhla. V hlave sa mi totiž ozval hlas toho chlapca. "Mimochodom, želal by som si aby si ma nevolala chalan. Volaj ma proste Cody." "Okej Cody! Teraz si ale zablokujem myseľ." Povedala som už fakt dosť otrávene. "Netreba, ja sa odpojím. Tak ahoj! Mimochodom, keď sa teraz odpojím tak sa s tebou nebudem vedieť spojiť dokým sa s tebou nestretnem. To nebude tak skoro pretože ja už som v Európe." "Aká škoda!" poznamenala som sarkasticky. "Moment!..." začala som, keď som si uvedomila, že vlastne vie o všetkých mojich myšlienkových mukách ktoré som cez noc prežívala. No kým som to vôbec stihla dopovedať, odpojil sa. Bola som si tým istá. Mala som totiž pocit ako keby som mala ľahšiu hlavu a aj únava opadla. Až teraz, keď som sa zase začala venovať životu okolo seba, uvedomila som si, že na mňa celá rodinka pozerá. Nevinne som sa zazubila: "Len som si na niečo spomenula. Idem si zavolať." "Môžeš si zavolať aj tu!" povedal Pawlu prefíkane. "Ty si myslíš, že som úplne hlúpa?" "Ale vôbec nie!" poznamenal Pawlu ironicky. "Ja si myslím to isté o tebe." Nevinne som sa naňho zazubila. Vyplazil na mňa jazyk. Takmer som sa neudržala a spravila to isté. Namiesto toho som výsmešne poznamenala: "Deti!" a odfrkla som si. Potom som vybehla do lesa. Teraz som sa však rozhodla, že na lov nepôjdem. Iba si tak posedím. Na lov pôjdem neskôr a poprosím Alice aby išla so mnou. Môj anjel strážny je totiž v Európe. Len aby som si vyskúšala, či sa naozaj odpojil len tak pre seba som si poznamenala: "Chlapčisko jedno!" Chvíľu som čakala no nikto sa neozval. Zdalo sa mi to alebo som nachvíľu mala pocit sklamania? Asi sa mi to zdalo. Aj tak sa mi však zdá divné, že tam bol akurát v tej dobe. Mykla som plecami. Zakázala som si nad tým premýšľať. Napokon, nič sa nestalo, tak prečo to priveľmi pitvať? Až som nadskočila keď mi zazvonil mobil. Vytiahla som si ho z vrecka obtiahnutých džínsov. Bol to Dimitri. "Áno, prosím?" spýtala som sa. Aby ma nemohli vypátrať, pre mafiánske účely som vždy používala osobitný, malý, vyklápací mobil. "Dobrý deň. Tu je Dimitri. S kým hovorím?" Táto otázka bola dohodnutá, kontrolná. "Tu Miss Devil. Čo si želáte Dimitri?" Môj hlas bol zase nečakane chladný. Hoci o tomto mieste nikto nevedel, zhlboka som sa nadýchla. Uisťovala som sa, že ma nikto neodpočúva. Pawlu a jeho kumpáni by toho boli schopný. Živo som si vedela predstaviť ako by zareagovala Carola a Tim keby sa dozvedel, že robím niečo protizákonné. Školské pravidlá a tak, to od nás nevyžadovali aby sme dodržiavali presne na čiarku. Vedeli, že je to nemožné. No vždy chceli aby sme ako najlepšie vieme dodržiavali zákony. Ja som však nikdy nedodržiavala pravidlá a zákony. Napokon pravidlá sú nato aby sa porušovali. "Potreboval by som ešte 6 kufríkov tých úžasných falošných klenotov. Bude to problém?" "Klenoty problém nebudú. No bude to kopa peňazí!" "Mal som snáď niekedy problém s peniazmi?" To bola pravda. Dimitriho rodina už roky spolupracovala s mafiou. Boli však šikovný a opatrný a tak ich nikdy nechytili. Dimitri mal toľko peňazí, že keby celý život nič nerobil a užíval si, ešte aj jeho vnúčatá by mali kopu peňazí. A mohol by ich kľudne mať aj 20! Myslím však, že by som kľudne mohla povedať, že si tovar najradšej objednávali odo mňa. Napokon, robila som pre nich už roky. Od začiatku mojej kariéry. Oni sa postarali o to, že teraz som špičková a známa mafiánka. "Dobre. Príďte zajtra o 12 do môjho bytu. Viete kde bývam. Dovidenia!" Aj to bolo pravidlo, nikdy som do telefónu nehovorila adresu, ani oni mne. Radšej som ju poslala alebo prijala smskou alebo e-mailom. Bolo to bezpečnejšie. "Dovidenia!" Mala som špeciálny byt o ktorom nikto z klanu nevedel. Keď som z nich už bola unavená alebo som sa potrebovala stretnúť s kupcami, išla som tam. Teraz však potrebujem vybaviť ešte jednu vec a môžem ísť loviť. "Haló? Kto je tam!" "Tu je Viktor. Dobrý deň Miss Devil!" "Potrebujem 6 kufríkov tých falošných šperkov ktoré som brala minule." "Bez problémov! Do kedy?" "Do zajtra! Prídem si po nich o 8 ráno!" "Dobre, dovidenia!" Vždy som tieto rozhovory skrátila na minimum. Keby nás náhodou niekto odpočúval. Tak fajn! To by som mala. O chvíľu budem mať na konte ďalšie peniažky! Usmiala som sa a rozbehla som sa za Alice. Nie aby som sa jej pochválila ale preto, že som už zase chcela ísť na lov. Napokon, hovorí sa, do tretice všetko dobré! Tak snáď toho veľa ulovím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 martan-101 martan-101 | Web | 17. srpna 2010 v 20:07 | Reagovat

Máš hezký design

2 Chris Chris | Web | 22. srpna 2010 v 16:54 | Reagovat

super!

3 miselka miselka | Web | 27. srpna 2010 v 11:53 | Reagovat

hm??? Twinky ty žiješ :-)

4 Chris Chris | Web | 1. září 2010 v 9:13 | Reagovat

Twinky ale už mám fakt strach... kde si??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama